Ubolení

Jedni hovoria, že táto kapela robí presne to, čo mainstream pop potrebuje a robí to do extrému a druhí hovoria, že nech pôjde mainstream kamkoľvek, oni si pôjdu svojou originálnou cestou.
Vtipné.

Čo sa týka ich postoja, sú to podľa mňa asi najzaujímavejší hudobníci, čo poznám.
Dekadentní hedonici.
Alternatívne superstars.
Vypočítavo a funkčne autentickí a umelí zároveň.

Ich príbeh

Spoznali sa jeden večer, keď sa ich kamoši večer pred barom pobili, Namiesto toho, aby sa pridali, dali sa do reči a zistili, že vidia veci veľmi podobne.
Ich plán bol, stať sa hviezdami, ktoré nie sú blízke ľuďom z zmysle "kamoš odvedľa", ale ktoré sú nedosažiteľné, uctievané a výnimočné.

Keď si toto plánovali a nahrávali hudbu, boli nezamestnaní a žili na fazuľových konzervách.
Po podporu ale chodili v najlepších, na mieru šitých oblekoch (lebo veď ide o poctivý materiál, prešitie nie je také drahé a v Manchestri stále niekto umiera) a parádnych topánkach. Aby aspoň vyzerali, že nie sú úplní chudáci, lebo sa tak odmietali cítiť.
Topánky podľa nich povedia o človeku strašne veľa a biela košeľa je ideálny kus oblečenia. Vhodná na každú príležitosť, na svatbu aj na pohreb.

Konkurz na tanečnice do prvého videoklipu, natáčaného v ich štúdiu, čiže pivnici, vyvesili niekde v miestnom úrade, alebo kde a pol hodinu po začatí konkurzu prišla konečne prvá tanečnica. A aj posledná. Tak ju teda vzali, zaplatili jej posledných dvadsať libier, čo mali a ona tam zatancovala bizardným štýlom, ktorý je ale od vtedy typický pre všetky ich tanečnice.

Neskôr tento klip pretočili nanovo, v parádnych priestoroch a s viacerými, asi už lepšie zaplatenými tanečnicami, ale ja mám aj tak radšej ten prvý.

Do Londýna chodili Megabusom a do oblekov sa prezliekali na Victoria Station záchodoch a nakoniec podpísali kontrakt. V Británii ale na nich zo začiatku celkom kašľali a nevedeli ich veľmi uchopiť. Zato keď zistili, že niekde vo svete si ich všimli, prišli tam. A bolo jedno, či je to Bali, Fínsko, alebo zaprdená dedinka v Rusku.
Na Austráliu a Ameriku sa vybodli, ale zato Ázia a východná Európa z nich šalela. A tam chodili, lebo videli, že nie veľa kapiel to robí a tak je to vzácnosť a ľudia sú z toho hotoví.
Nejakým spôsobom ich hudba, štýl a najmä priame a exaltované texty prehovárajú viac k ľuďom, pre ktorých je angličtina druhý jazyk.

Kým doma boli poloalternatívne pop duo, za hranicami sa presúvali vlastným tryskáčom, randili s topmodelkami, demolovali hotely, orgiovali na nočnom poriadku a podľa vlastných slov si ani nepamätajú posledné koncerty z jednej zo šnúr, tak veľmi sa nechali uniesť.

Dnes žijú členovia tohoto dua ako pravé rockové hviezdy a neuveriteľne si to užívajú. 

Prečo sú super

Lebo keď chceli Kylie Minoque na prvom CD-čku, proste jej ako začínajúca kapela napísali a poprosili ju a ona prišla.
Lebo mimo hudobnej persóny sú strašne vtipní a ironickí, ale ich hudba je tak extrémne emocionálna, až je to patetické. Ale vraj v skutočnom živote muži nemôžu natoľko vyjadrovať emócie, tak si to kompenzujú. Toto by naznačovalo, že ich hudba je rovnako úprimná, ako štylizovaná, čo sa mi ako myšlienka páči.
Lebo je to ďalší prípad hudby, ktorú si každý zaradí do iného žánru. (Asi sa dostávame k tomu, že postmoderne sa už fakt nedá ujsť.)
Lebo ich koncerty sú divadelné, hypnotické, patetické, dramatické a úchvatné.

Zmeska Nosferatu a Casablanky Hurts