Ubolení

Jedni hovoria, že táto kapela robí presne to, čo mainstream pop potrebuje a robí to do extrému a druhí hovoria, že nech pôjde mainstream kamkoľvek, oni si pôjdu svojou originálnou cestou.
Vtipné.

Čo sa týka ich postoja, sú to podľa mňa asi najzaujímavejší hudobníci, čo poznám.
Dekadentní hedonici.
Alternatívne superstars.
Vypočítavo a funkčne autentickí a umelí zároveň.

Ich príbeh

Spoznali sa jeden večer, keď sa ich kamoši večer pred barom pobili, Namiesto toho, aby sa pridali, dali sa do reči a zistili, že vidia veci veľmi podobne.
Ich plán bol, stať sa hviezdami, ktoré nie sú blízke ľuďom z zmysle "kamoš odvedľa", ale ktoré sú nedosažiteľné, uctievané a výnimočné.

Keď si toto plánovali a nahrávali hudbu, boli nezamestnaní a žili na fazuľových konzervách.
Po podporu ale chodili v najlepších, na mieru šitých oblekoch (lebo veď ide o poctivý materiál, prešitie nie je také drahé a v Manchestri stále niekto umiera) a parádnych topánkach. Aby aspoň vyzerali, že nie sú úplní chudáci, lebo sa tak odmietali cítiť.
Topánky podľa nich povedia o človeku strašne veľa a biela košeľa je ideálny kus oblečenia. Vhodná na každú príležitosť, na svatbu aj na pohreb.

Konkurz na tanečnice do prvého videoklipu, natáčaného v ich štúdiu, čiže pivnici, vyvesili niekde v miestnom úrade, alebo kde a pol hodinu po začatí konkurzu prišla konečne prvá tanečnica. A aj posledná. Tak ju teda vzali, zaplatili jej posledných dvadsať libier, čo mali a ona tam zatancovala bizardným štýlom, ktorý je ale od vtedy typický pre všetky ich tanečnice.

Neskôr tento klip pretočili nanovo, v parádnych priestoroch a s viacerými, asi už lepšie zaplatenými tanečnicami, ale ja mám aj tak radšej ten prvý.

Do Londýna chodili Megabusom a do oblekov sa prezliekali na Victoria Station záchodoch a nakoniec podpísali kontrakt. V Británii ale na nich zo začiatku celkom kašľali a nevedeli ich veľmi uchopiť. Zato keď zistili, že niekde vo svete si ich všimli, prišli tam. A bolo jedno, či je to Bali, Fínsko, alebo zaprdená dedinka v Rusku.
Na Austráliu a Ameriku sa vybodli, ale zato Ázia a východná Európa z nich šalela. A tam chodili, lebo videli, že nie veľa kapiel to robí a tak je to vzácnosť a ľudia sú z toho hotoví.
Nejakým spôsobom ich hudba, štýl a najmä priame a exaltované texty prehovárajú viac k ľuďom, pre ktorých je angličtina druhý jazyk.

Kým doma boli poloalternatívne pop duo, za hranicami sa presúvali vlastným tryskáčom, randili s topmodelkami, demolovali hotely, orgiovali na nočnom poriadku a podľa vlastných slov si ani nepamätajú posledné koncerty z jednej zo šnúr, tak veľmi sa nechali uniesť.

Dnes žijú členovia tohoto dua ako pravé rockové hviezdy a neuveriteľne si to užívajú. 

Prečo sú super

Lebo keď chceli Kylie Minoque na prvom CD-čku, proste jej ako začínajúca kapela napísali a poprosili ju a ona prišla.
Lebo mimo hudobnej persóny sú strašne vtipní a ironickí, ale ich hudba je tak extrémne emocionálna, až je to patetické. Ale vraj v skutočnom živote muži nemôžu natoľko vyjadrovať emócie, tak si to kompenzujú. Toto by naznačovalo, že ich hudba je rovnako úprimná, ako štylizovaná, čo sa mi ako myšlienka páči.
Lebo je to ďalší prípad hudby, ktorú si každý zaradí do iného žánru. (Asi sa dostávame k tomu, že postmoderne sa už fakt nedá ujsť.)
Lebo ich koncerty sú divadelné, hypnotické, patetické, dramatické a úchvatné.

Zmeska Nosferatu a Casablanky Hurts

Futbalisti

Keď fičal drsný gangsta rap a temní chlapci, zjavili sa mládenci, ktorí priniesli svetlo, mladíckosť, vtip, šarm, príhody a skúsenosti a na tajnáša rozvahu, zodpovednosť a empatiu.

Keď sa stálo na energiu, polovica z tohoto dua to otočila tri krát. 

Druhá polovica sa zdržala asi niekde pri šóre na hlas.

Keď príde na rozprávanie, jeden hovorí bárs dvadsaťkrát toľko, ako je štandard a druhý pôsobí. 

Ale zato hovoriť aj pôsobiť veru títo dvaja vedia. A vedia aj robiť hudbu.

Ich príbeh

Obaja chodili na Brit school, ale ani jeden na hudbu. 

Jordan si tak repoval a zistil, že keď mu pod tým spieva Harley, znie to super a aj ľuďom sa to viac páči.
Po škole ho presvedčil, nech tomu dajú rok a ak to nevyjde, pôjdu svojou cestou. 

O dva mesiace mali kontrakt. 

Dôležití ľudia si ich našli na internetoch, kam hojne dávali svojpomocne, ale vynikajúco urobné klipy a dodnes cítia, že ich pesničky sú najlepšie, keď sú dorozprávané obrazom.

Poďľa mňa to vôbec nie je nevyhnutné a samotná hudba je bohatá, živá a rôznorodá. A najlepší sú naživo.

Prečo sú super

Lebo ich texty sú vtipné a bystré a kombinácia ich hlasov a prejavu funguje skvelo. 

Lebo dnes dúfajú, že raz budú mať no.1, ktoré bude hovoriť o dôležitých sociálnych otázkach. 

Lebo na koncertoch je človek presvedčený, že na niečom fičia. Aspoň jeden z nich. Neriadená strela.

Lebo majú živú kapelu (jedného otec tam je basgitarisa) ktorej dychová sekcia má najlepšie choreografie.

Lebo sú žánrovo rozptýlení. Patria do undergroundu, mainstreamu, všade a nikde. 

Lebo rozdávajú číru radosť a energiu, ale nerobia to hlúpo. Oni to dokonca robia celkom dospelo.

Match made in heaven a.k.a. Rizzle Kicks

Ľudia sa menia... či?

Iba som našla neuveriteľne skvelú vec na internetoch.

Ak ste sa niekto namotali v poslednej dobe na Young Fathers, tu sú ešte kým sa nenaštvali a sú čarovní:

Tu a tu. (ak niekto viete, ako toto uchovať nadoma, dajte mi prosím vedieť)

Človek si až hovorí, nakoľko sú teraz verní svojej postate, a čo je ich podstata a či na tom vôbec záleží.

Juj, ale aj vtedy parádne trsali a energia bola stále tá istá...
Stále šantia, len inak.

Peter Doran

Toto je tak krehké a krásne, že sa až bojím o tom písať.
Ale kto som, aby som to komukoľvek odopierala.

Jeho príbeh

Keďže má pekný blog, kde pekne píše, nechcem tu žvástať a len poviem, ako som sa ja k tomuto stvoreniu dostala.
Počúvala som si raz tak, na odporúčanie milého kolegu, večernú šou Johna Creedna. Tento pán je neuveriteľný. Je to to, čo človek potrebuje večer k hrnčeku čaju, dažďu a k taburetke.
A on vám tam zrazu pustil pesničku, ktorá rezonovala s niečím, čo som ani nevedela, že existuje. A každá ďalšia sloha šokujúco presahovala tú predchádzajúcu. Nádherná vec toto.
A už som bola namotaná.

Keď som neskôr zistila, že bude vystupovať v neďalekom klube, bolo to ako keby som si to objednala vo vesmíre a on to expresne doručil.
Ešte teraz sa musím usmievať, keď si spomeniem, aká vďaka a pokora z neho išla, keď sme sa rozprávali.
A pritom na to som tam bola ja.

Prečo je super

Lebo patrí do klubu "moja babka je fanúšík".
Lebo sám je fanboy.
Lebo to, čo robí je jednoducho krásne.

Klenot, ktorý by som si najradšej nechala pre seba Peter Doran

Nie, nemala som na mysli baskerville

Je čas na chuťovky z krásneho Írska.

Tohoto človeka prišla podporiť na jeho Dublinské vystúpenie parádna skupina kamošov, ktorí nesklamali a ofrflali každý jeho pokus o vtip, vyvrátili akékoľvek tvrdenie, že je priateľský a nakoniec tlieskali odušu, keď končil.

Jeho príbeh

Čím ďalej tým bežnejšie... netuším.
Viem len, že je z rovnakého okresu ako Maverick Sabre.
Že to nie je jeden človek, iba niekedy. Inak sú to dvaja bratia. Ale ja ich poznám iba ako jedného.
A ešte som zistila, že má vyštudovanú normálne že vysokú školu Jazzovú (ten jeden, čo si myslím, že je jediný v kapele).
Akurát vydali debutové EP, ktoré nemám.

Prečo je super

Lebo sa to zdá byť ako veľmi skromný, pokorný, vtipný človek (usudzujem iba z fb a reakcií jeho kamošov).
Lebo ho viem počúvať dokola, čo nie je tak bežné u mňa.
Lebo má charizmu, ktorá ma očarila prekvapivo rýchlo.
Lebo jeho hudba má dušu a atmosféru. Takú, že ono to niekedy vyzerá, že ten človek by ani hrať nechcel, ale musí, lebo to tak cíti.

Očarujúci Basciville

Metelica

Chvíľu som zvažovala, či ho sem dať, ale keď nie teraz, asi by som ho nikdy nespomenula a to by bola škoda.
Tretí tento víkend. Na to si nezvykajte, to je iba tým ročníkom ´94.
(Joj, epická trojica títo. Všetci super, každý iný.)

Jeho príbeh

Netuším.
Fakt, tento človek temer neexistuje vo vodách inernetu, v ktorých ja brázdim. Viem len, že je celkom uznávaný v undergroundových freestylových kruhoch. Dajú sa nájsť videá ako úspešne disuje druhých. Čo, ako už viete, pre mňa znamená, že nemá v hlave nasraté.

Prečo je super

Lebo z neho ide krásna priama pozitívna energia. Taká až tínedžerská.
Lebo spieva prekvapivo slušne, akože bez nadávok a bez feťáckych tém.
Lebo na otázku, čo je zmyslom života vám dokáže povedať, že mať dieťa a dobre ho vychovať. Aby to dieťa potom dobre vychovalo svoje dieťa a tak bude svet lepší. No nemajte ho radi.

Rozbehnutý, vysmiaty Blizzard

Kráľ Archy

Ak ma kvôli niektorým príspevkom rešerš nalomí a začnem pochybovať o úžasnosti rešeršovaného (kým si ho znova nevypočujem a pochybnosti sú fuč), tak teraz to je naopak a len žasnem...

Ak som pri Jakeovi Buggovi nespomenula, že je ročník ´94, tak je. Rovnako ako tento zázrak.
´94 bol evidentne mega ročník.
Mega.

Jeho príbeh

Nemal úplne v pohode detstvo. Mal problém s inštitúciami, najprv školou, potom psychológmi a tak... i keď nakoniec skončil na Brit School a to je niečo.
Obaja rodičia boli svojím spôsobom hudobníci, umelci, aj keď nie profesionálne.

Jeho stará duša mala problém s fungovaním v tomto svete a tak mladosť prežil ako osamelý, nahnevaný vydedenec.

Jeho interviá až záhadne často prerastú do inšpirujúcich filozofických úvah. Prekvapivo hlbokých. (Až sa hanbím, keď píšem, že prekvapivo.)

Vedome využíva obdobie, kedy je dosť mladý na to, aby bol slobodný vyjadriť sa a dosť starý na to, aby ho niekto počúval.

Jeho postoj k hudbe sa mi niekedy zdá nádherne konceptuálny, premyslený a zároveň osobný a intímny.

Prečo je super

Lebo začínal ako Zoo Kid a má rád zvieratká.
Lebo má šokujúci, podmanivý hlas a super košele.
Lebo je to cynický romantik.
Lebo nemá žáner, čo je vždy super.
Lebo je akoby bytostne kreatívny a otvorený.
Lebo rád hľadá krásno a dobro.
Lebo prekvapuje. Prekvapuje, učí a inšpiruje.

Neuchopiteľný  King Krule

rodený Kennedy

Toto je mierne oriešok.
Totiž, veľmi zodpovedne som si išla "naštudovať" niečo o tomto človeku, a na chvíľu ma to normálne takmer odradilo o ňom písať. Sú tu totiž názory, nemám prečo tvrdiť, že nepravdivé, že je iba manufaktúrne umelo vytvorený a predávaný produkt a vôbec nie je originálny a jeho veci nie sú na sto percent autorské.
Nuž... možno nie sú, ale umenie je často kolektívne a sama viem, že to neznamená, že by sa ten jeden autor stratil. A keď vidím a počujem tohoto človeka, nemôžem si pomôcť a som presvedčená o tom, že on je tu tým, vďaka komu je jeho hudba taká, aká je.

Jeho príbeh
Stručne. V dvanástich začal hrať na gitaru, v šestnástich odišiel zo školy a koncertoval, v osemnástich vydal mrte debut a necelý rok na to druhý album v USA s mrte prducentom, ktorého kým nestretol nepoznal a bolo mu to asi rovnako šumafuk ako mne.
A hej, je celkom dosť (mrte) populárny ako v Británii, tak v USA.
Taký ten, čo ho majú radi dcéry aj mamky.

Prečo je super
Lebo má štýl a charizmu.
Lebo keď prichádza na pódium, prichádza spolu s kapelou a človek ani nevie, ktorý to je.
Lebo nemusí rozprávať, aby komunikoval s publikom. Ako introvert veľmi málo rozpráva medzi pesničkami a ľudia sa niekedy sťažujú. Ale to akoby si nevšimli tú celú jeho dušu, čo necháva v pesničkách.
Lebo si zvolil v podstate šarmantnú persónu "mám všetko na háku", aby si chránil súkromie a seba samého, keď toto šialenstvo okolo neho vzniklo.
Lebo, nech to znie akokoľvek hrozne, z jeho hudby vychádza, že je to jeden citlivý, dumavý, mierne feťácky, rozumný, no správne detinský mladý muž.

Pôvabne (ne)ignorantský Jake Bugg

Vraj maďarské priezvisko

Keď už sme pri ľuďoch, čo si idú svoje, vrátim sa k hudbe.
Títo sa nemajú prečo báť, že by neboli pochopení, ale ich sloboda a presvedčenie ich asi k veľkej sláve nedovedú.

Duo, ktoré má čarovnú auru a asi najzaujímavejších, najoddanejších fanúšikov.

Ich príbeh

Voľakedy dávno zamestnali nadšeného fanúšika ako gitarového technika. Bol ním Ed Sheeran, ktorý sa veľa naučil a dodnes ich spomína. Nie veľmi sa mi tu o tom chce písať, lebo si to akoby nezaslúžia. Nezaslúžia si naveky ostať tí, čo ovplyvnili veľkého Eda Sheerena.
Ovplyvnili ho kvôli niečomu. A to niečo tu je s ním, alebo bez neho.
A rovnako nie sú obeťami toho, že im vykradol štýl a teraz si všetci myslia, že oni kopčia jeho. To je tiež hlúposť a je to jedno.

V kocke:
Založili si svoj label.
Potom mali jeden komerčne úspešný hit.
Potom sa rozpadli. (Jeden išiel na výlet do Palestíny, druhý hral po kapelách.)
Potom sa dali zase dokopy.
A medzitým napísali veľa veľa krásnych pesničiek, ktoré neuveriteľne rezonujú s ľuďmi.

Prečo sú super

Lebo sú takí voľajakí správne spirituálni.
Lebo píšu z duše. Narovinu.
Lebo na ich koncerte nájdete zaľúbené páry, zazobané paničky, fubalových fanatikov aj pubescentných drsňákov... všetkých ich tam nájdete ako poznajú každé slovo ich textov a neboja sa spolu spievať.
Lebo majú radi ľudí a chcú im dávať niečo pekné, aby sa tešili a aby im bolo dobre... a ľudia akoby boli zase radi, že niekto verbalizuje to, čo oni cítia.
Lebo na koncertoch sú jedni z vás, a nie je to iba tým, že spievajú medzi ľuďmi, s ľuďmi a pre ľudí, ale akoby za ľudí.

Krásni krásni  Nizlopi

Artsy entry

So...one little sneaky non-music entry. Sorry.

My job is to tell stories. And we have only two rules.
1. Don´t bore.
2. Don´t confuse.

Last week I met an artist, whose films are both boring and confusing ... (he looked like he wouldn´t take it as an offense, cause it´s not, honest).

There was this lecture in my favourite Dublin gallery, The Hugh Lane by Declan Clarke.
I sat through about hour and half of his work displayed there.
Gallery films, you know, the type that somehow count on you coming in and leaving at any time. Giving more of a vibe and concept, than a story to follow.

The lecture afterwards was amazing and inspiring.
He talked about different subjects with a great passion. 
The thoughts behind the films were (unlike with loads of cinema filmmakers) really complex, profound and interesting. The radius of meanings and ideas was rather shocking to me. Politics, history, art... Even the structure was more elaborate than one would say at the first glance.

So why making it the way, that the viewer won´t get it?

I asked him.
And his answer, as well as his actual approach is still very liberating to me.
I can´t quote it and I doubt I can explain it, but here:

There are people, who will get it exactly as he intended to and who will find all the symbols and meanings.
Ambiguity is good.
He doesn´t force you where you should look and what you should see (as movies do). He just shows the whole thing and you decide what you see.


And why is it liberating?
Because for a change I met a filmmaker, who just tells what he wants to, the way he wants to.
And you know what?
It works.

The things that he says can´t be said any other way. If you won´t get them, well... pity. But you´ll get something else. It gives you, as a viewer a certain feeling of competence. Which is sometimes better than the usual certainty of competence. But that´s a false certainty and it always kicks in.

So go, anywhere, somewhere, if you have time. Look around you.
There´s always something to remind you that things can be done differently and that you´re free.

Profesor

Tento umelec je asi najviac odveci spomedzi tých, čo tu zatiaľ mám.
Mám ho rada najmä vďaka tomu, aká z neho ide energia.

Jeho texty a poznámky vedia byť hulvátske a vulgárne, ale vzápätí počujete, ako v rozhovore nonšalantne vysvetľuje, ako by najradšej naučil všetkých slušnosti, lebo galantnosť a úroveň nie je o peniazoch, ale o tom, ako sa k sebe navzájom správame.

Šarmantný, vtipný, drzý, ale džentlmen s mravmi starej školy.

Jeho príbeh

Jeden z tých smutnejších.
Vyrastal v Hackney. Jeho školské fotky sú moje obľúbené. Hneď vidíte, ktorý to je, lebo tam ako jediný beloch svieti.
Mama ho mala v 16tich, s otcom mal zlý vzťah a málo sa stretávali, keď mal 18 musel ho identifikovať v márnici potom, ako sa obesil. Vychovávala ho babka a prababka, ktoré ho podporovali, verili mu a vštepili mu všetky dobré hodnoty. Vďaka nim sa stal aj zvedavým, bystrým nerdom.
Neskôr nechodil veľmi do školy a predával trávu, ale čo už, zobral, čo prišlo. (Odtiaľ aj jeho prezývka.)

K rozprávacej hudbe sa dostal bezprecentným spôsobom. Náhodou sa dostal k freestylu na nejakej žúrovici a išlo mu to. Tak sa vybral na súťaž. Takú tú, kde sa oproti sebe postavia dvaja ludia a začnú si kreatívne nadávať. Aspoň myslím.
Napriek tomu, že nemal žiadne skúsenosti a nebol si nejak istý, vyhral. A neprehral až do finále. A to zopakoval dva krát. (Dlho bol jediný, komu sa podarilo vyhggať 7 battlov za.sebou a neviem, či ho niekto prekonal, tak si nebudem vymýšľať.)

Dnes vydáva fajn albumy, veľa na nich spolupracuje s inými. Často dobrými kamošmi. Celkom zkomerčnel, ale berie to s nadhľadom a je to veľmi počúvateľné, plné energie a satiry.

Prečo je super

Lebo jeho prejav vie byť veľmi svieži, nápaditý, kreatívny, vulgárny, oplzlý a humusný ale aj kultivovaný, šarmantný a citlivý. Má skvelú slovnú zásobu a myslí mu to neuveriteľne rýchlo.
Lebo je aktívny v debate o psychickom zdraví, keďže má od detstva problémy s depresiou a úzkosťou.
Lebo je smiešny na sociálnych sieťach, hundroš, ale nikdy neberie veci príliž vážne.
Lebo jeho babka ešte dnes chodí na jeho koncerty a hrdo sa hlási k tomu, že je jej.
A lebo dokazuje, že sa to dá ak človek chce a že aj tých pár málo ľudí veľa znamená

Motivačný pesimista Professor Green

Plán Bé

Tento človek je autorom jedného z mojich obľúbených citátov (Áno, reper. No a čo.)

"If you´re a fan of me, you should be a fan of everything I do."

Znie to hrozne, ja viem. 
Ale s kontextom je to jedno odvážne, sebavedomé, pravdivé vyjadrenie, ktoré dokazuje vieru v autorskú integritu a dôveru v samostatnosť a schopnosti diváka. K tomu sa ale dostaneme.

Jeho príbeh

Nemal najšťastnejšie detstvo, ale ani na tom nebol najhoršie (hodnotná informácia right here, nemáte začo). 
Začal spievať R&B, v čom sa necítil úplne ok a tak jeho plán B bol rap. Vydal drsný album a získal si akú takú fanúšikovskú základňu a dostal sa do povedomia kritiky. 

Potom ale prišiel so Stricklandom Banksom. Koncepčný album, ktorý rozpráva ucelený príbeh, sprevádzaný štýlovými videoklipmi. Celé dobre. Urobil to, aby mohol skladať hudbu, lebo tvrdí, že rap je iba kradnutie hudby a beatov a tak a on je predsa skladateľ. 
Tento soulový, chytľavý album sa rýchlo stal obľúbeným medzi všeobecnou verejnosťou. Pokračoval v soulovej atmosfére, ktorú načala Amy Winehouse, ale keď si vezmete, že dovtedy bol tento mladý muž vulgárny, drsniacky reper, bolo to mierne riskantné. 

Ale to nie je to najriskantnejšie, čo urobil...
Predstavte si... mrte ľudí vás počúva, davy na vás chodia, spievajú vaše pesničky, rotujú ich rádiá a čo ja viem, asi sa pohodlne váľate v prachoch. Čo urobíte? 

Predsa drsniacky reperský, politický album, ktorý bude soundtrackom k vášmu feťácko-gangsterskému celovečeráku. HA!

Budete proste veriť v to, že máte talent aj na niečo iné, že ak urobíte všetko, čo je vo vašich silách a budete si veriť, výsledok bude kvalitný. A rovnako budete veriť, že ak ľudia spoznali, že čo ste robili doteraz bolo dobré, spoznajú, že niečo je dobré, aj keď to bude iné a nečakané.

A tento prístup je pre mňa osobne veľmi oslobodzujúci. Neráta s vyšťavovaním fanúšikov a využívaní správneho momentu. 
Ukazuje koncept umelca ako aktívnej osobnosti, ktorá sa učí, rastie, nepovyšuje sa nad svojich poslucháčov.

Prečo je super

Lebo sa zabáva. Berie sa vážne, ale s rezervou.
Lebo si zakladá na remeselnej zručnosti písania a skladania.
Lebo podporuje ľudí, u ktorých vidí talent a zanietenie (aj pri starom Saberovi som ho spomínala).
Lebo berie zodpovednosť za energiu, ktorú do jeho projektov vložia všetci zúčastnení.
Lebo vyzerá trošičku ako vypatlanec, ale keď človek počúva, čo hovorí, hovorí fakt múdro.

Vždy inšpiratívny Plan B.