Idú si svoje.
Robia to pre seba, ale chcú, aby ich čo najviac ľudí počulo.
Berú to veľmi vážne, ale používajú prvé verzie, čo nahrajú.
...lebo ide o zachytenie momentu, pocitu ...
a rýchlo ich veci omrzia, takže ani nie sú schopní opakovať verzie.
Preto je najlepšie počúvať a pozerať ich živé vystúpenia. (fakt, to je šupa)
Ich príbeh
Odvždy spolu tvorili hudbu, potom sa nasrali na ľudí a na systém, odišli a rozhodli sa vypustiť na internety to, čo nahrajú v ich pivnici za týždeň. Čo deň, to pieseň a Tape One bola na svete. O čosi neskôr podobne prišla Tape Two a našli sa ľudia, čo v tom spoznali génia. (A tí druhí, čo tvrdia, že títo chlapci netušia čo robia.)
Uchmatlo si ich americké vydavateľstvo a narodil sa prvý album Dead.
Napriek tomu, že ľudia sa zhodujú, že na Tape One a Two to nemá, vyhral Mercury Prize. Čo nielen, že bolo mrte, lebo porazil veľkých favoritov, ale bolo to mrte aj preto, lebo ako tam tak tí traja stáli, so soškou v ruke, poďakovali sa veľmi stroho a celý večer sa neusmiali.
Na neustále opakujúcu sa otázku, čo to malo znamenať, len hovoria, že predsa človek niekedy nemá náladu sa usmievať, že veď oni nezistili nič nové, šak si to zaslúžia, a že oni vyhrali, už keď boli nominovaní, lebo mohli vystúpiť a byť počutí a o tom to je.
Idú byť známi.
Prečo sú super
Tak, ako sú orieškom pre hudobných teoretikov, tak blízko majú k ľuďom (aspoň ku mne.)
Kým teoretici nevedia, do akého žánru ich zaradiť a vymýšľajú bizardné a smiešne kombinácie a názvy, mňa len hypnotizujú a bavia.
Outsideri, ktorí sa neboja robiť to, čo chcú, tancovať tak, ako chcú a tváriť sa tak, ako chcú.
Či je to prirodzené, očakávané, žiadané, alebo cudzie, provokatívne a umelé, je to ich a oni to tak cítia.
Preto vo svete, ktorí sprostredkujú nevidím cool, trápne, správne, nesprávne, zrozumiteľné, chaotické, temné ani jasné, iba slobodné a ... hm ...
A popri tom, majú veľmi chytľavé refrény, zaujímavé názory, mrte prízvuk a sú to milí fešáci.
Moja aktuálna obsesia Young Fathers.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára