Také tie pesničky, čo máte pocit, že poznáte, pričom ich ale počujete prvýkrát v živote.
Ich príbeh
Predstavte si, že necháte svoju prácu, dáte sa dokopy s kamošmi, s ktorými ste voľakedy mali punkovú skupinu a hráte profesionálne soul. To, čo milujete.
Makáte na tom, aby ste sa nemuseli k tej starej práci vrátiť a vydáte album. Parádny album. Kritike sa páči, fanušíkov máte veľa a oddaných a všetci vám predpovedajú skvelú budúcnosť.
Ale niečo nie je v poriadku. Nie je to to pravé. Ten album je iný, ako to, čím ste doteraz žili. Trvá necelé tri roky, kým vyjde druhý album. A až tento je ten pravý, ktorému znova všetci predpovedajú úspech, ale tentoraz v sebe má to čaro, o ktoré ste sa usilovali.
Veru... takto to vraj bolo s cestou tejto essexkej kapely. Ja vám neviem. Mne sa prvý album veľmi páčil. Ale je pravda, že druhý je akoby organickejší. Vraj si museli prejsť ťažšími obdobiami a ani fakt, že je tu neustály tlak vrátiť sa k "skutočnej" práci im na pohode nepridal. Ale výsledok je živý album plný takého toho emocionálneho šumu. Ako keď je hmla a všetko je zároveň pochmúrne a krásne. Pominuteľné, ale zachované.
Prečo sú super
Lebo všetci štyria píšu a tvoria a výsledok je ako keď zmagláte všetky farby plastelíny a vznikne vám tá hnedá, ale ono to je pekná hnedá, semišová soulová hnedá.
Lebo vraj sú veľmi pracovití (vzhľadom na ich situáciu sa im nečudujem).
Lebo druhý album nahrali vždy na jeden live take, ako zachytenie mometu v čase. (Na škole nám raz demonštrovali, ako rozdielne znie orchester pri skúške a počas vystúpenia pred plným hľadiskom. Tu je to podobné, raz keď to má byť spolu, zaznamenané, tri-šty-ri...) A ešte v nádhernom štúdiu Chale Abbey Records (čo s nimi nič vlastne nemá, len je to podľa mňa prenádherný priestor).
Lebo vraj naživo im to brutálne šlape. Keďže sú temer ako rodina (dvaja sú bratia) a ich hudba má takú atmosféru ako má, neviem si to veru predstaviť. Ach jaj.
Neúnavní The Milk.
utorok 8. decembra 2015
utorok 22. septembra 2015
Art of...
Toto nepochopím nikdy a moja fascináca nemá hraníc...
Toľká nádhera. Toľká krása.
Ako môže niekto urobiť niečo krajne abstraktné a hyperrealistické zároveň...
Ako dokáže niekto vytvárať realistickú plasticitu iba kombináciou farieb...
A ako to môže urobiť v rozmeroch baráku?
Takto... och joj
(Ako moja mamina povedala... my sa nevieme spamätať z Michelangela a pritom sme už úplne inde...)
Toľká nádhera. Toľká krása.
Ako môže niekto urobiť niečo krajne abstraktné a hyperrealistické zároveň...
Ako dokáže niekto vytvárať realistickú plasticitu iba kombináciou farieb...
A ako to môže urobiť v rozmeroch baráku?
Takto... och joj
(Ako moja mamina povedala... my sa nevieme spamätať z Michelangela a pritom sme už úplne inde...)
sobota 12. septembra 2015
Hrdosť
Toto nie je o hudbe.
Snáď to vám dvom, mojím čitateľom nevadí :)
Včera som po dlhom čase išla sama do kina... len tak, lebo som chcela vidieť ten film.
A teraz mám strašnú chuť ísť hneď zase.
Na ten istý film.
Prvú polovicu ma boleli líca z toho, ako som sa usmievala. Nie smiala, akože hahaha, že rehotala; nie. Usmievala. Číra radosť žiť.
Pravdaže, taký nemôže byť celý film, lebo film musí byť dráma, ale aj keď som neskôr (ok, celú druhú polovicu) plakala, bolo to akosi s úsmevom, dojatím.
Žiadna ľútosť, len pocit spolupatričnosti a nádeje.
A obrovskej vďaky, že sú takéto diela, ktoré, nech to znie akokoľvek, mi dodávajú nádej, že nie všetci sú prepatí.
Aktuálne mám pocit, že by som vedela na tento film ísť do kina každý deň ďalšie dva mesiace.
Ak máte radi The Full Monty (Do naha!), Wales, pestrosť, radosť a hercov, ktorí nech majú akokoľvek malú rolu, vedia si ukradnúť celé scény, choďte na Pride.
A vezmite kamoša, babku, krstnú... kohokoľvek.
Snáď to vám dvom, mojím čitateľom nevadí :)
Včera som po dlhom čase išla sama do kina... len tak, lebo som chcela vidieť ten film.
A teraz mám strašnú chuť ísť hneď zase.
Na ten istý film.
Prvú polovicu ma boleli líca z toho, ako som sa usmievala. Nie smiala, akože hahaha, že rehotala; nie. Usmievala. Číra radosť žiť.
Pravdaže, taký nemôže byť celý film, lebo film musí byť dráma, ale aj keď som neskôr (ok, celú druhú polovicu) plakala, bolo to akosi s úsmevom, dojatím.
Žiadna ľútosť, len pocit spolupatričnosti a nádeje.
A obrovskej vďaky, že sú takéto diela, ktoré, nech to znie akokoľvek, mi dodávajú nádej, že nie všetci sú prepatí.
Aktuálne mám pocit, že by som vedela na tento film ísť do kina každý deň ďalšie dva mesiace.
Ak máte radi The Full Monty (Do naha!), Wales, pestrosť, radosť a hercov, ktorí nech majú akokoľvek malú rolu, vedia si ukradnúť celé scény, choďte na Pride.
A vezmite kamoša, babku, krstnú... kohokoľvek.
štvrtok 10. septembra 2015
Geoff
Keď si tak robievam môj pseudorešerš kvôli postom, ešte sa mi nestalo, aby mi to tak zlepšilo náladu ako dnes. Z každého jedného rozhovoru vychádza ako veselý, bezprostredný a múdry človek.
No a priznajme si. Čo je lepšie, ako úprimne veselý mladý človek. Iba veselý človek, od ktorého máme hudbu, čo si môžeme bliakať v aute, ale aj pustiť spokojne večer k vínku a pochutinám.
Jeho príbeh
Sám vraví, že mal proste šťastie a že keď to bude trvať rok, paráda. Keď to bude trvať dvadsať rokov, tiež paráda.
Nezačal hrať preto, lebo by to bolo jediné, čo by miloval, alebo že by nevedel odolať umeleckým poryvom. Začal hrať, lebo to bola sranda.
Ľudia začali počúvať, keď sa prestal snažiť zapadnúť do radu melancholických, utrápených spevákov (ako Tom Odell vraví, pesničky sa ľahšie píšu, keď je človek nespokojný, niečo ho trápi a po niečom túži) a začal písať úprimne, tak ako to cíti.
Veselo, energicky, so štipkou bluesu.
Dnes nemá problém priznať, že v ňom nedrieme žiadna temnota.
Prečo je super
Lebo ho celebritný život tak strašne nezaujíma a chce sa mu vyhnúť, že mám až výčitky, že tu o ňom píšem (nie, že by toto bolo celebritné miesto, ale je to určitý druh bulvarizovania hudby, za čo sa hanbím).
Lebo cez vydavateľstvo nechal rozoslať svoje ručne písané vianočné priania všetkým, s ktorými cez rok robil a ktorí mu pomohli.
Lebo Sir Ian McKellen sa mu ozval, nie naopak.
Lebo je super na sociálnych médiách.
Lebo je taký usmievavý, dobre vychovaný úprimný mládenec, že všetci, čo sa s ním stretli, mu akoby od srdca prajú ten fenomenálny úspech, čo má.
Tak, ako hlas je hlas tohoto človeka prekvapujúci v porovnaní s tým, ako vyzerá, tak je múdrosť toho, čo hovorí nečakaná v porovnaní s tým, akou ľahkosťou to hovorí. George Ezra
No a priznajme si. Čo je lepšie, ako úprimne veselý mladý človek. Iba veselý človek, od ktorého máme hudbu, čo si môžeme bliakať v aute, ale aj pustiť spokojne večer k vínku a pochutinám.
Jeho príbeh
Sám vraví, že mal proste šťastie a že keď to bude trvať rok, paráda. Keď to bude trvať dvadsať rokov, tiež paráda.
Nezačal hrať preto, lebo by to bolo jediné, čo by miloval, alebo že by nevedel odolať umeleckým poryvom. Začal hrať, lebo to bola sranda.
Ľudia začali počúvať, keď sa prestal snažiť zapadnúť do radu melancholických, utrápených spevákov (ako Tom Odell vraví, pesničky sa ľahšie píšu, keď je človek nespokojný, niečo ho trápi a po niečom túži) a začal písať úprimne, tak ako to cíti.
Veselo, energicky, so štipkou bluesu.
Dnes nemá problém priznať, že v ňom nedrieme žiadna temnota.
Prečo je super
Lebo ho celebritný život tak strašne nezaujíma a chce sa mu vyhnúť, že mám až výčitky, že tu o ňom píšem (nie, že by toto bolo celebritné miesto, ale je to určitý druh bulvarizovania hudby, za čo sa hanbím).
Lebo cez vydavateľstvo nechal rozoslať svoje ručne písané vianočné priania všetkým, s ktorými cez rok robil a ktorí mu pomohli.
Lebo Sir Ian McKellen sa mu ozval, nie naopak.
Lebo je super na sociálnych médiách.
Lebo je taký usmievavý, dobre vychovaný úprimný mládenec, že všetci, čo sa s ním stretli, mu akoby od srdca prajú ten fenomenálny úspech, čo má.
Tak, ako hlas je hlas tohoto človeka prekvapujúci v porovnaní s tým, ako vyzerá, tak je múdrosť toho, čo hovorí nečakaná v porovnaní s tým, akou ľahkosťou to hovorí. George Ezra
streda 9. septembra 2015
Bohatý Tomáš
Hudba tohto človeka mi skutočne prirástla k srdcu, viete, spôsobom, že tam má svoje vyhradené miesto, až po tom, ako som ho videla naživo. Je to dôkaz toho, že aj keď sa niekto zdá ako "iba ďalší singer-songwriter", môže to byť neuveriteľne zaujímavý, talentovaný hudobník s výnimočným vyžarovaním, ktorý výrazne zvýši kvalitu našeho života (a veru, veľmi ojedinele sú skutočne "iba" niečo).
Jeho príbeh
Je z nehudobnej rodiny, po škole hodiny presedel pri klavíri, lebo ho to bavilo a v dvanástich už začal písať pesničky. Je fakt mrte klavirista a žije tým.
Získal cenu kritiky na BRIT Awards skôr ako mal debutový album (čo mu nakoplo kariéru, lebo prebral štafetu od fakt veľkých mien) a ten album išiel rovno na prvé miesto.
Spolu s ďalšími cenami ale získal aj trapácke hodnotenie 0/10 z NME, kvôli čomu tam jeho nahnevaný tatko zavolal. A to je podľa mňa úplne zlaté.
Ľudia sa ho na to niekedy pýtajú, čo hovorí na kritiku a na konkurenčný boj. A to, čo odpovedá, je podľa mňa veľká pravda v akomkoľvek odvetví, v akejkoľvek sfére života.
Že súťaživosť nie je dobrá a že dôležitá je túžba a ambícia robiť to, čo človek robí, najlepšie ako vie.
Jasné, je to dosť samozrejmé, ale toľkokrát sa na to zabúda, tak je pekné si to pripomínať a skutočne, sú super kapely a super ľudia okolo mňa, ktorí si to pripomínať ani nemusia a proste tak žijú (snáď ste jednými z nich :) ).
Prečo je super
Lebo sa zdá ako rozcítený, nudný spevák, ale v skutočnosti, keď ho človek vidí naživo, je energickejší a zapálenejší hudobník, ako mnohí rockeri. Zrazu sú jeho pesničky živé a buší tam do toho klavíra odušu.
Lebo je veľký fanušík Hemingwaya. A Hemingway je super.
Lebo jeho cover Katy Perry je super. Čistá láska a radosť z toho, čo robí, taká mladícka krásna.
Lebo je zanietený. Tak nejak do života.
Lebo vie veľmi pekne artikulovať taký ten pocit, neviem, či ho mávate, keď si uvedomíte, že umriete. Že všetko skončí a nič nebude. Býva to sekundička. Extrémne nepríjemná sekundička. A rovnako ako ja, dospel k názoru, že nerozmýšľanie, vášeň pre niečo, oddanie sa niečomu v živote, je asi cesta k šťastiu.
Dobráčisko, ktorý nosí furt tie isté topánky (ale veľmi pekné topánky) Tom Odell
Jeho príbeh
Je z nehudobnej rodiny, po škole hodiny presedel pri klavíri, lebo ho to bavilo a v dvanástich už začal písať pesničky. Je fakt mrte klavirista a žije tým.
Získal cenu kritiky na BRIT Awards skôr ako mal debutový album (čo mu nakoplo kariéru, lebo prebral štafetu od fakt veľkých mien) a ten album išiel rovno na prvé miesto.
Spolu s ďalšími cenami ale získal aj trapácke hodnotenie 0/10 z NME, kvôli čomu tam jeho nahnevaný tatko zavolal. A to je podľa mňa úplne zlaté.
Ľudia sa ho na to niekedy pýtajú, čo hovorí na kritiku a na konkurenčný boj. A to, čo odpovedá, je podľa mňa veľká pravda v akomkoľvek odvetví, v akejkoľvek sfére života.
Že súťaživosť nie je dobrá a že dôležitá je túžba a ambícia robiť to, čo človek robí, najlepšie ako vie.
Jasné, je to dosť samozrejmé, ale toľkokrát sa na to zabúda, tak je pekné si to pripomínať a skutočne, sú super kapely a super ľudia okolo mňa, ktorí si to pripomínať ani nemusia a proste tak žijú (snáď ste jednými z nich :) ).
Prečo je super
Lebo sa zdá ako rozcítený, nudný spevák, ale v skutočnosti, keď ho človek vidí naživo, je energickejší a zapálenejší hudobník, ako mnohí rockeri. Zrazu sú jeho pesničky živé a buší tam do toho klavíra odušu.
Lebo je veľký fanušík Hemingwaya. A Hemingway je super.
Lebo jeho cover Katy Perry je super. Čistá láska a radosť z toho, čo robí, taká mladícka krásna.
Lebo je zanietený. Tak nejak do života.
Lebo vie veľmi pekne artikulovať taký ten pocit, neviem, či ho mávate, keď si uvedomíte, že umriete. Že všetko skončí a nič nebude. Býva to sekundička. Extrémne nepríjemná sekundička. A rovnako ako ja, dospel k názoru, že nerozmýšľanie, vášeň pre niečo, oddanie sa niečomu v živote, je asi cesta k šťastiu.
Dobráčisko, ktorý nosí furt tie isté topánky (ale veľmi pekné topánky) Tom Odell
sobota 29. augusta 2015
Jack
Ak ste si všimli, snažím sa tu uploadovať umelcov po dvojiciach. Väčšinou majú aj nejaký súvis. A teraz ma práve toto zabrzdilo, lebo človek, o ktorom je tento post je dosť proti tomu, aby bol prirovnávaný k Chetovi Fakerovi (a vlastne ku komukoľvek inému). A ja sa mu nečudujem.
Ale po zvážení ho sem aj tak dám. Niektoré moje dvojice sa ocitnú vedľa seba iba preto, lebo sú z rovnakej krajiny, alebo majú rovnakú nepopísateľnú energiu. Tak prečo by nemali byť títo dvaja spolu, keď sú obaja charizmatickí mladí ryšavo-bradatí muži, stojaci sami pri veľkom množstve klávesov, čudlíkov, nástrojov a udelátok.
A vonkoncom netvrdím, že by tento autor robil hudbu ako pán Faker, alebo nebol originálny.
Je. A ešte ako.
Jeho príbeh
Od malička hral na všetko, čo mu prišlo pod ruku... trombon, v jazzovom ansámbli (mám potrebu to volať ansámbl, aj keď to bolo asi bežné hudobné zoskupenie...), klavír, gitaru, perkusie všetkého druhu...
Tvrdí krásnu vec. Že každý nástroj je na to, aby sa naňho hralo.
A tak ho zoberie a hrá.
A on dokonca hráva aj súčasne na viacero a vôbec mu to nepríde nejaké super.
Reku, keď to vie, prečo to nerobiť.
Dostal sa do finále britskej mládežníckej eurovision song contest a tam skončil posledný, čo ho (na chvíľu) položilo.
Vždy chcel byť hudobníkom, ale išiel na výšku, reku aby mal porádne zamestnanie, že bude učiteľom. Hudba ale bola nevyhnutným smerovaním a školu ani nedokončil.
Prečo je super
Lebo ako sám hovorí, kombinuje Stevieho Wondera, Kanye Westa a UK Garage ... a to iba v jednej zo skladieb.
Lebo je tak príjemný a bezprostredný, že človek má pocit, že je to jeho kamoš a strašne mu drží palce, aby bol úspešný (odhliadnuc od toho, že je mega talentovaný a makáč).
Lebo z neho ide také to sebavedomie, ale nie arogancia a zároveň je akoby úprimne vďačný za podporu, ktorú dostáva, a je z nej prekvapený, napriek tomu, že vie, že si ju zaslúži (ak viete, čo myslím...).
Lebo sa hudbe fakticky rozumie a rád o tom rozpráva. Takým tým sympaticky ukecaným, pozitívnym spôsobom s dobrou energiou.
Lebo robí veci s takou ľahkosťou, že (keď sa do toho nerozumiete, ako ja napríklad) si ani tak skoro nevšimnete, že je génius.
Hypnoticky podmanivý, prívetivý Jack Garratt
Ale po zvážení ho sem aj tak dám. Niektoré moje dvojice sa ocitnú vedľa seba iba preto, lebo sú z rovnakej krajiny, alebo majú rovnakú nepopísateľnú energiu. Tak prečo by nemali byť títo dvaja spolu, keď sú obaja charizmatickí mladí ryšavo-bradatí muži, stojaci sami pri veľkom množstve klávesov, čudlíkov, nástrojov a udelátok.
A vonkoncom netvrdím, že by tento autor robil hudbu ako pán Faker, alebo nebol originálny.
Je. A ešte ako.
Jeho príbeh
Od malička hral na všetko, čo mu prišlo pod ruku... trombon, v jazzovom ansámbli (mám potrebu to volať ansámbl, aj keď to bolo asi bežné hudobné zoskupenie...), klavír, gitaru, perkusie všetkého druhu...
Tvrdí krásnu vec. Že každý nástroj je na to, aby sa naňho hralo.
A tak ho zoberie a hrá.
A on dokonca hráva aj súčasne na viacero a vôbec mu to nepríde nejaké super.
Reku, keď to vie, prečo to nerobiť.
Dostal sa do finále britskej mládežníckej eurovision song contest a tam skončil posledný, čo ho (na chvíľu) položilo.
Vždy chcel byť hudobníkom, ale išiel na výšku, reku aby mal porádne zamestnanie, že bude učiteľom. Hudba ale bola nevyhnutným smerovaním a školu ani nedokončil.
Prečo je super
Lebo ako sám hovorí, kombinuje Stevieho Wondera, Kanye Westa a UK Garage ... a to iba v jednej zo skladieb.
Lebo je tak príjemný a bezprostredný, že človek má pocit, že je to jeho kamoš a strašne mu drží palce, aby bol úspešný (odhliadnuc od toho, že je mega talentovaný a makáč).
Lebo z neho ide také to sebavedomie, ale nie arogancia a zároveň je akoby úprimne vďačný za podporu, ktorú dostáva, a je z nej prekvapený, napriek tomu, že vie, že si ju zaslúži (ak viete, čo myslím...).
Lebo sa hudbe fakticky rozumie a rád o tom rozpráva. Takým tým sympaticky ukecaným, pozitívnym spôsobom s dobrou energiou.
Lebo robí veci s takou ľahkosťou, že (keď sa do toho nerozumiete, ako ja napríklad) si ani tak skoro nevšimnete, že je génius.
Hypnoticky podmanivý, prívetivý Jack Garratt
štvrtok 20. augusta 2015
Nick Murphy
Toto je čudný prípad.
Mnohokrát som videla jeho pesničku sharenutú a ľudia sa nadchýnali nad tým, aký je to fešák a tak, a predsa ... ani neviem, či som si ho niekedy vypočula (viem, bohužiaľ to zaváňa hipsterizmom :/ ).
Keď mal neďaleko koncert, napriek všetkému som si povedala, že to môže byť fajn.
Dodnes neviem prečo.
Snažila som sa niečo si napočúvať. Aspoň jednu pesničku, ale nič... fakt som išla na ten koncert s tým, že som sa vôbec nechytala.
Zážitok to bol veľmi ok, ale nenamotala som sa hneď a zaraz.
Príjemný pán, sympoš, parádne tancuje ... ale neviem...
Dnes, vždy, keď si pustím hudbu, uvedomím sa, že už dávno som nepočúvala niekoho iného, ako jeho...
Jeho príbeh
Mladý Australan (áno, aj v 24 je človek ešte mladý!), študent zvuku, si nahral len tak cover. Jediný človek, komu to oficiálne poslal, bola jedna bloggerka a zrazu bol No.1 v australskom charte.
Sám si veci píše, skladá, nahráva, produkuje... všetko.
Keď išiel vydať svoj prvý album, dvakrát ho celý zahodil, lebo nebol presvedčený, že je to ono.
A skutočne sa dopracoval k niečomu, čo je podľa mňa výnimočné.
Prečo je super
Lebo má absurdne zaujímavý twitter.
Lebo si zobral pseudonym od jedného jazzmana, čo prešiel z trúbky na spev, lebo podľa neho, napriek tomu, že nebol technicky dokonalý, jeho hudba je krásna.
Lebo jeho princíp "embrace your flaws" je rovnako nádherný, ako fakt, že je v skutočnosti perfekcionalista.
Lebo jeho hudba je dôverná a upokojujúca, ako vôňa domova, ale zároveň je v nej zakaždým niečo neuchopiteľné, nové a vzrušujúce.
Dumavý, krásny Chet Faker
Mnohokrát som videla jeho pesničku sharenutú a ľudia sa nadchýnali nad tým, aký je to fešák a tak, a predsa ... ani neviem, či som si ho niekedy vypočula (viem, bohužiaľ to zaváňa hipsterizmom :/ ).
Keď mal neďaleko koncert, napriek všetkému som si povedala, že to môže byť fajn.
Dodnes neviem prečo.
Snažila som sa niečo si napočúvať. Aspoň jednu pesničku, ale nič... fakt som išla na ten koncert s tým, že som sa vôbec nechytala.
Zážitok to bol veľmi ok, ale nenamotala som sa hneď a zaraz.
Príjemný pán, sympoš, parádne tancuje ... ale neviem...
Dnes, vždy, keď si pustím hudbu, uvedomím sa, že už dávno som nepočúvala niekoho iného, ako jeho...
Jeho príbeh
Mladý Australan (áno, aj v 24 je človek ešte mladý!), študent zvuku, si nahral len tak cover. Jediný človek, komu to oficiálne poslal, bola jedna bloggerka a zrazu bol No.1 v australskom charte.
Sám si veci píše, skladá, nahráva, produkuje... všetko.
Keď išiel vydať svoj prvý album, dvakrát ho celý zahodil, lebo nebol presvedčený, že je to ono.
A skutočne sa dopracoval k niečomu, čo je podľa mňa výnimočné.
Prečo je super
Lebo má absurdne zaujímavý twitter.
Lebo si zobral pseudonym od jedného jazzmana, čo prešiel z trúbky na spev, lebo podľa neho, napriek tomu, že nebol technicky dokonalý, jeho hudba je krásna.
Lebo jeho princíp "embrace your flaws" je rovnako nádherný, ako fakt, že je v skutočnosti perfekcionalista.
Lebo jeho hudba je dôverná a upokojujúca, ako vôňa domova, ale zároveň je v nej zakaždým niečo neuchopiteľné, nové a vzrušujúce.
Dumavý, krásny Chet Faker
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)