Snáď to vám dvom, mojím čitateľom nevadí :)
Včera som po dlhom čase išla sama do kina... len tak, lebo som chcela vidieť ten film.
A teraz mám strašnú chuť ísť hneď zase.
Na ten istý film.
Prvú polovicu ma boleli líca z toho, ako som sa usmievala. Nie smiala, akože hahaha, že rehotala; nie. Usmievala. Číra radosť žiť.
Pravdaže, taký nemôže byť celý film, lebo film musí byť dráma, ale aj keď som neskôr (ok, celú druhú polovicu) plakala, bolo to akosi s úsmevom, dojatím.
Žiadna ľútosť, len pocit spolupatričnosti a nádeje.
A obrovskej vďaky, že sú takéto diela, ktoré, nech to znie akokoľvek, mi dodávajú nádej, že nie všetci sú prepatí.
Aktuálne mám pocit, že by som vedela na tento film ísť do kina každý deň ďalšie dva mesiace.
Ak máte radi The Full Monty (Do naha!), Wales, pestrosť, radosť a hercov, ktorí nech majú akokoľvek malú rolu, vedia si ukradnúť celé scény, choďte na Pride.
A vezmite kamoša, babku, krstnú... kohokoľvek.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára