Toto nepochopím nikdy a moja fascináca nemá hraníc...
Toľká nádhera. Toľká krása.
Ako môže niekto urobiť niečo krajne abstraktné a hyperrealistické zároveň...
Ako dokáže niekto vytvárať realistickú plasticitu iba kombináciou farieb...
A ako to môže urobiť v rozmeroch baráku?
Takto... och joj
(Ako moja mamina povedala... my sa nevieme spamätať z Michelangela a pritom sme už úplne inde...)
utorok 22. septembra 2015
sobota 12. septembra 2015
Hrdosť
Toto nie je o hudbe.
Snáď to vám dvom, mojím čitateľom nevadí :)
Včera som po dlhom čase išla sama do kina... len tak, lebo som chcela vidieť ten film.
A teraz mám strašnú chuť ísť hneď zase.
Na ten istý film.
Prvú polovicu ma boleli líca z toho, ako som sa usmievala. Nie smiala, akože hahaha, že rehotala; nie. Usmievala. Číra radosť žiť.
Pravdaže, taký nemôže byť celý film, lebo film musí byť dráma, ale aj keď som neskôr (ok, celú druhú polovicu) plakala, bolo to akosi s úsmevom, dojatím.
Žiadna ľútosť, len pocit spolupatričnosti a nádeje.
A obrovskej vďaky, že sú takéto diela, ktoré, nech to znie akokoľvek, mi dodávajú nádej, že nie všetci sú prepatí.
Aktuálne mám pocit, že by som vedela na tento film ísť do kina každý deň ďalšie dva mesiace.
Ak máte radi The Full Monty (Do naha!), Wales, pestrosť, radosť a hercov, ktorí nech majú akokoľvek malú rolu, vedia si ukradnúť celé scény, choďte na Pride.
A vezmite kamoša, babku, krstnú... kohokoľvek.
Snáď to vám dvom, mojím čitateľom nevadí :)
Včera som po dlhom čase išla sama do kina... len tak, lebo som chcela vidieť ten film.
A teraz mám strašnú chuť ísť hneď zase.
Na ten istý film.
Prvú polovicu ma boleli líca z toho, ako som sa usmievala. Nie smiala, akože hahaha, že rehotala; nie. Usmievala. Číra radosť žiť.
Pravdaže, taký nemôže byť celý film, lebo film musí byť dráma, ale aj keď som neskôr (ok, celú druhú polovicu) plakala, bolo to akosi s úsmevom, dojatím.
Žiadna ľútosť, len pocit spolupatričnosti a nádeje.
A obrovskej vďaky, že sú takéto diela, ktoré, nech to znie akokoľvek, mi dodávajú nádej, že nie všetci sú prepatí.
Aktuálne mám pocit, že by som vedela na tento film ísť do kina každý deň ďalšie dva mesiace.
Ak máte radi The Full Monty (Do naha!), Wales, pestrosť, radosť a hercov, ktorí nech majú akokoľvek malú rolu, vedia si ukradnúť celé scény, choďte na Pride.
A vezmite kamoša, babku, krstnú... kohokoľvek.
štvrtok 10. septembra 2015
Geoff
Keď si tak robievam môj pseudorešerš kvôli postom, ešte sa mi nestalo, aby mi to tak zlepšilo náladu ako dnes. Z každého jedného rozhovoru vychádza ako veselý, bezprostredný a múdry človek.
No a priznajme si. Čo je lepšie, ako úprimne veselý mladý človek. Iba veselý človek, od ktorého máme hudbu, čo si môžeme bliakať v aute, ale aj pustiť spokojne večer k vínku a pochutinám.
Jeho príbeh
Sám vraví, že mal proste šťastie a že keď to bude trvať rok, paráda. Keď to bude trvať dvadsať rokov, tiež paráda.
Nezačal hrať preto, lebo by to bolo jediné, čo by miloval, alebo že by nevedel odolať umeleckým poryvom. Začal hrať, lebo to bola sranda.
Ľudia začali počúvať, keď sa prestal snažiť zapadnúť do radu melancholických, utrápených spevákov (ako Tom Odell vraví, pesničky sa ľahšie píšu, keď je človek nespokojný, niečo ho trápi a po niečom túži) a začal písať úprimne, tak ako to cíti.
Veselo, energicky, so štipkou bluesu.
Dnes nemá problém priznať, že v ňom nedrieme žiadna temnota.
Prečo je super
Lebo ho celebritný život tak strašne nezaujíma a chce sa mu vyhnúť, že mám až výčitky, že tu o ňom píšem (nie, že by toto bolo celebritné miesto, ale je to určitý druh bulvarizovania hudby, za čo sa hanbím).
Lebo cez vydavateľstvo nechal rozoslať svoje ručne písané vianočné priania všetkým, s ktorými cez rok robil a ktorí mu pomohli.
Lebo Sir Ian McKellen sa mu ozval, nie naopak.
Lebo je super na sociálnych médiách.
Lebo je taký usmievavý, dobre vychovaný úprimný mládenec, že všetci, čo sa s ním stretli, mu akoby od srdca prajú ten fenomenálny úspech, čo má.
Tak, ako hlas je hlas tohoto človeka prekvapujúci v porovnaní s tým, ako vyzerá, tak je múdrosť toho, čo hovorí nečakaná v porovnaní s tým, akou ľahkosťou to hovorí. George Ezra
No a priznajme si. Čo je lepšie, ako úprimne veselý mladý človek. Iba veselý človek, od ktorého máme hudbu, čo si môžeme bliakať v aute, ale aj pustiť spokojne večer k vínku a pochutinám.
Jeho príbeh
Sám vraví, že mal proste šťastie a že keď to bude trvať rok, paráda. Keď to bude trvať dvadsať rokov, tiež paráda.
Nezačal hrať preto, lebo by to bolo jediné, čo by miloval, alebo že by nevedel odolať umeleckým poryvom. Začal hrať, lebo to bola sranda.
Ľudia začali počúvať, keď sa prestal snažiť zapadnúť do radu melancholických, utrápených spevákov (ako Tom Odell vraví, pesničky sa ľahšie píšu, keď je človek nespokojný, niečo ho trápi a po niečom túži) a začal písať úprimne, tak ako to cíti.
Veselo, energicky, so štipkou bluesu.
Dnes nemá problém priznať, že v ňom nedrieme žiadna temnota.
Prečo je super
Lebo ho celebritný život tak strašne nezaujíma a chce sa mu vyhnúť, že mám až výčitky, že tu o ňom píšem (nie, že by toto bolo celebritné miesto, ale je to určitý druh bulvarizovania hudby, za čo sa hanbím).
Lebo cez vydavateľstvo nechal rozoslať svoje ručne písané vianočné priania všetkým, s ktorými cez rok robil a ktorí mu pomohli.
Lebo Sir Ian McKellen sa mu ozval, nie naopak.
Lebo je super na sociálnych médiách.
Lebo je taký usmievavý, dobre vychovaný úprimný mládenec, že všetci, čo sa s ním stretli, mu akoby od srdca prajú ten fenomenálny úspech, čo má.
Tak, ako hlas je hlas tohoto človeka prekvapujúci v porovnaní s tým, ako vyzerá, tak je múdrosť toho, čo hovorí nečakaná v porovnaní s tým, akou ľahkosťou to hovorí. George Ezra
streda 9. septembra 2015
Bohatý Tomáš
Hudba tohto človeka mi skutočne prirástla k srdcu, viete, spôsobom, že tam má svoje vyhradené miesto, až po tom, ako som ho videla naživo. Je to dôkaz toho, že aj keď sa niekto zdá ako "iba ďalší singer-songwriter", môže to byť neuveriteľne zaujímavý, talentovaný hudobník s výnimočným vyžarovaním, ktorý výrazne zvýši kvalitu našeho života (a veru, veľmi ojedinele sú skutočne "iba" niečo).
Jeho príbeh
Je z nehudobnej rodiny, po škole hodiny presedel pri klavíri, lebo ho to bavilo a v dvanástich už začal písať pesničky. Je fakt mrte klavirista a žije tým.
Získal cenu kritiky na BRIT Awards skôr ako mal debutový album (čo mu nakoplo kariéru, lebo prebral štafetu od fakt veľkých mien) a ten album išiel rovno na prvé miesto.
Spolu s ďalšími cenami ale získal aj trapácke hodnotenie 0/10 z NME, kvôli čomu tam jeho nahnevaný tatko zavolal. A to je podľa mňa úplne zlaté.
Ľudia sa ho na to niekedy pýtajú, čo hovorí na kritiku a na konkurenčný boj. A to, čo odpovedá, je podľa mňa veľká pravda v akomkoľvek odvetví, v akejkoľvek sfére života.
Že súťaživosť nie je dobrá a že dôležitá je túžba a ambícia robiť to, čo človek robí, najlepšie ako vie.
Jasné, je to dosť samozrejmé, ale toľkokrát sa na to zabúda, tak je pekné si to pripomínať a skutočne, sú super kapely a super ľudia okolo mňa, ktorí si to pripomínať ani nemusia a proste tak žijú (snáď ste jednými z nich :) ).
Prečo je super
Lebo sa zdá ako rozcítený, nudný spevák, ale v skutočnosti, keď ho človek vidí naživo, je energickejší a zapálenejší hudobník, ako mnohí rockeri. Zrazu sú jeho pesničky živé a buší tam do toho klavíra odušu.
Lebo je veľký fanušík Hemingwaya. A Hemingway je super.
Lebo jeho cover Katy Perry je super. Čistá láska a radosť z toho, čo robí, taká mladícka krásna.
Lebo je zanietený. Tak nejak do života.
Lebo vie veľmi pekne artikulovať taký ten pocit, neviem, či ho mávate, keď si uvedomíte, že umriete. Že všetko skončí a nič nebude. Býva to sekundička. Extrémne nepríjemná sekundička. A rovnako ako ja, dospel k názoru, že nerozmýšľanie, vášeň pre niečo, oddanie sa niečomu v živote, je asi cesta k šťastiu.
Dobráčisko, ktorý nosí furt tie isté topánky (ale veľmi pekné topánky) Tom Odell
Jeho príbeh
Je z nehudobnej rodiny, po škole hodiny presedel pri klavíri, lebo ho to bavilo a v dvanástich už začal písať pesničky. Je fakt mrte klavirista a žije tým.
Získal cenu kritiky na BRIT Awards skôr ako mal debutový album (čo mu nakoplo kariéru, lebo prebral štafetu od fakt veľkých mien) a ten album išiel rovno na prvé miesto.
Spolu s ďalšími cenami ale získal aj trapácke hodnotenie 0/10 z NME, kvôli čomu tam jeho nahnevaný tatko zavolal. A to je podľa mňa úplne zlaté.
Ľudia sa ho na to niekedy pýtajú, čo hovorí na kritiku a na konkurenčný boj. A to, čo odpovedá, je podľa mňa veľká pravda v akomkoľvek odvetví, v akejkoľvek sfére života.
Že súťaživosť nie je dobrá a že dôležitá je túžba a ambícia robiť to, čo človek robí, najlepšie ako vie.
Jasné, je to dosť samozrejmé, ale toľkokrát sa na to zabúda, tak je pekné si to pripomínať a skutočne, sú super kapely a super ľudia okolo mňa, ktorí si to pripomínať ani nemusia a proste tak žijú (snáď ste jednými z nich :) ).
Prečo je super
Lebo sa zdá ako rozcítený, nudný spevák, ale v skutočnosti, keď ho človek vidí naživo, je energickejší a zapálenejší hudobník, ako mnohí rockeri. Zrazu sú jeho pesničky živé a buší tam do toho klavíra odušu.
Lebo je veľký fanušík Hemingwaya. A Hemingway je super.
Lebo jeho cover Katy Perry je super. Čistá láska a radosť z toho, čo robí, taká mladícka krásna.
Lebo je zanietený. Tak nejak do života.
Lebo vie veľmi pekne artikulovať taký ten pocit, neviem, či ho mávate, keď si uvedomíte, že umriete. Že všetko skončí a nič nebude. Býva to sekundička. Extrémne nepríjemná sekundička. A rovnako ako ja, dospel k názoru, že nerozmýšľanie, vášeň pre niečo, oddanie sa niečomu v živote, je asi cesta k šťastiu.
Dobráčisko, ktorý nosí furt tie isté topánky (ale veľmi pekné topánky) Tom Odell
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)