Cisári

"Buď budeme strašne dobrí v nejakom žánri, alebo si vymyslíme vlastný."

A aj tak urobili. To, či je to ľahšia cesta neviem, ale joj, aká som rada, že sa ňou vydali.
Štýl, atmoška a kumšt, s akým títo džentlmeni tvorili sú bezprecedentné.

A ja som len neskonale vďačná nejakej vyššej entite, za to, že som ich spoznala a stihla.

Ich príbeh

Joj, u nich iba tie príbehy ich pesničiek by vystačili na román. Vlastne... vystačili im na muzikál.
Vydali 8 albumov. Väčšinou konceptuálnych. Spievajú o mafii, Rusku, cigánoch, vodke, revolveroch, malých deťoch, zlákoch... presne o tom, čo v ich idylickom Nórsku nemajú.

Popri tom, že majú rodiny, bežkujú, chodia na turné po celej Európe, lebo majú mrte fanušíkov napríklad v Nemecku a Rakúsku, stíhali vydávať jeden album za druhým.
Vraj energiu na to berú z čias, kedy museli ísť na vojnu. V Nórsku vás vyženú hore do lesov a velia vám tam dilinovia (ako všade). A z hnevu a frustrácie z tohoto obdobia čerpú dodnes na kreatívne účely.

Naposledy tak vytvorili veľkolepú trilógiu Violeta, Violeta. Trilógiu. Veľkolepú.

Dnes majú prestávku. Dlhú prestávku.

Prečo sú super

Lebo spĺňajú ich názor, že texty majú aj dobre znieť, aj byť zaujímavé, ak im rozumiete.
Lebo robia z nórčiny skvelý jazyk.
Lebo sú vtipní, štýloví a starnú s gráciou.
Lebo sú skvelí muzikanti.
Lebo majú najlepšie živé koncerty na svete a v galaxii. (resp. mali)
Lebo hrajú na organ, kontrabas, olejové barely, páčidlami a totálne ich rozflákajú. Na rešeto. Tie barely iba.

Veľkolepí, fenomenálni, neopakovateľní Kaizers Orchestra.